Vlastná tvorba

Dnes je 7. Január, ani neviem ako ten starý rok prešiel. Tieto Vianoce ako obvikle som trávil v mojom rodnom mestečku Partizánske. Keď už luna plávala po nočnej oblohe, lampy žiarili, donútil som samého seba že je čas výjsť von na čerstvý vzduch a rozhýbať tie Vianočné dobroty v tele. Všímam si ľudí, kráčajúc po námestí ukazovať prstom, presne tým istým smerom, ktorým prichadzala ona. Zvláštna to žena, pohľady ľudí ignorovala. Človek by si snáď pomyslel že je námesačná alebo nebodaj slepá. Akoby nikoho nevidela. Ja som sa tváril že ju nevidím, no pohľadom som uhýbal do boku a periférne sledoval jej kroky. ,,Nevydržím, chcem ju vidiet”. Otočil som pohľad priamo na ňu. Kráčajúc popod svietiace lampy, fontánou ozdobenou ihličím a Betlehemom, všetko sa rozsvietilo v okamihu keď prichádzala ona. Jej telo vyžarovalo krásu dámy. Bola nádherná. Dlhé nohy zdobené čipkovanými pančuchami, šaty rudé-červene zakrývajúc po kolená, chudulinké sťa paličky.  Vonku chladné zimné počasie. Hustá kožušina mäkká ako hodváb ju zohrievala počas chladného večera.

Začal padať hustý sneh. Snehové vločky začali pokrývať vetvy ihličnatých stromov, chodníky i lavičky. Vločky boli tak veľké, že sa udržali i na čapicách ľudí pobehujúc po námestí. Je krásne vidieť tú radosť, úsmev ľudí zato, čo príroda ponúka. 

Moja dáma. Pomalými krokmi sa približuje a mňa zviera panika čo spraviť. Podídem a prehodím pár slov… pomyslel som si. ,, Nie, ostaň stáť, kochaj sa jej krásou ” nahovárala mi myseľ. Pohľad som uprel do výkladu s hodinkami. Pery vzomknuté, ostal som nemo stáť. Sledoval som odraz jej tváre. Láskavosť v tvári, líčka červené vyštípané od tuhej zimi. Vlasy blonďavé ako anjel, voľne padajúce na plecia, siahajúc takmer až po pás, pery plné a úsmev ? Usmev krásny biely ako sneh.

Jej precházka nemala cieľ. Vyzerá že ju niečo trápi, že má mnoho myšlienok v hlave, ktoré nekontrolovateľne ovládaju myseľ. ,,Kam kráčaš? “ pomyslel som si. I keď rozum mi nahováral stáť a nechať ju ísť, nedokázal som to a kráčal som jej v stopách. Ta túžba osloviť ju bola silnešia ako ja. ,, Prepáčte” oslovil som ju. ,,Môžem vás nachvíľu zastaviť ?” Otočila sa, vlasy zľahka prehrnula na stranu, očami pozrela na mňa a povedala: ….

pokračovanie nabudúce